Pred viac než tisíc rokmi v Číne, v kláštore Shaolin, mnísi učili svojich žiakov metódam rozvoja vytrvalosti a fyzickej sily nezbytným k tomu, aby mohli znášať kázeň, ktorá bola súčasťou ich náboženstva. Fyzická tréningová metóda, v časoch bojov medzi vládnucimi dynastiami, keď v obave zo vzbury proti monarchii, bolo poddanému obyvateľstvu pod hrozbou smrti zakázané vlastnenie a používanie zbraní, viedla k rozvoju metódy boja ,,prázdnou rukou“ a  sebaobranných techník, čo dnes nazývame shaolinskou školou.

Toto bojové umenie bolo prenesené na Okinawu, ktoré bolo obdobne zmietané nepokojmi a mocenským bojom, kde sa  zmiešalo s domácou ostrovnou bojovou technikou. Karate (v tom čase nazývane te, tode, alebo aj toudi) sa rozširuje na Okinawe hlavne v troch mestách, podľa ktorých sa delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari).

V každom bojovom umení pochádzajúceho z ďalekého východu, tvoria významnú súčasť kompletného výcviku súborné cvičenia. V karate to je Kata, čo v doslovnom preklade znamená "forma" a symbolizuje boj proti imaginárnym útočníkom, ozbrojeným či neozbrojeným, útočiacim rôznymi spôsobmi v stanovenom poradí. Bola predávaná len žiakom, ktorých si vybral sám majster, výučba a praktikovanie boli zahalené rúškom tajomstva, pričom bola evidentne tým "rozumom" v systéme Karate.

V období po druhej svetovej vojne sa karate rýchlo šírilo z Japonska do celého sveta. Ako bojové umenie, ktoré bolo v prvom rade tradované, nebolo však náležite dokumentované, systemizované a metodicky rozpracované. Viaceré smery a rôzne školy spôsobovali veľkú rôznorodosť v pojatí základnej techniky a súborných cvičení.

Do Európy priniesol bojové umenie školy Goju ryu sensei Takeji Ogawa a už viac ako 35 rokov svoje umenie odovzdáva aj na Slovensku. Podľa tejto školy trénuje aj Karate klub Myiagi Lučenec a pravidelne sa zúčastňuje seminárov pána Ogawu, s ktorým za dlhé roky jeho pôsobenia nadviazal už priateľské vzťahy.